Námestie Tahrir (Námestie slobody) je hlavné námestie Káhiry, hlavného mesta Egypta. Stalo sa veľmi známe po celom svete, takmer tak známe ako pyramídy, vďaka udalostiam, ktoré sa tu odohrali v januári a februári 2011 počas “Egyptskej revolúcie“.
Odo dňa ako Mubarak odstúpil z jeho takmer celoživotnej prezidentúry a vedenie prevzala vojenská rada, egypťania spravili z “Piatkov na Tahrire” pravidelný týždenný program. Po ranných modlitbách sa väčšie či menšie davy odoberú protestovať do tohto strediska Káhiry.
Minulý týždeň bol opäť jeden z tých, keď sa na Tahrire zromaždil veľký dav žiadajúci spravodlivosť a posun vpred od dočasne povelenej vlády. Špecificky to bola reakcia na utorkové dianie počas pamätného ceremoniálu obetí prvej fázy revolúcie. Vystupňované emócie ľudu a nie najlepšie vládne opatrenia aj v ten deň rozpálili potýčky plné slzného plynu a kameňov lietajúcich vzduchom.
Prirodzene piatok 8. júla, ktorý nasledoval, musel byť veľký. Ale nebolo to len “ukážme, akí sme naštvaní”. Keďže Egypt pomaly kráča k (dúfajme) prvým demokratickým parlamentným voľbám po dlhej dobe, propaganda politických strán sa stupňuje. No v tento deň jediným cieľom a správou bolo potlačenie vlády k rýchlejším súdnym procesom s obvinenými predchádzajúceho režimu. A protesty pokračujú už 4 dni v rade.
No, každopádne uvidíme, čo prinesú “Piatky na Tahrire” tejto krajine plnej očakávaní.
Navštívil som Tahrir večer 8. júla. Nie, nie som hlúpy ani šialený. Pôvodne, keď sa ma Mahmoud spýtal “Chceš to ísť omrknúť?” som naozaj nechcel. Ale keď ma presvedčil, že je to “viac-menej” bezpečné, zvedavosť vyhrala nad opatrnosťou.
Pôvodne sme plánovali to “omrknúť” popoludní, ale keďže bolo teplo a správy hlásili ľudí odpádavajúcich na námestí, posunuli sme “výlet” na niekedy po západe slnka. Tak sme nakoniec vyrazili okolo 18.30 a dostali sme sa na Tahrir o 19.00 spolu s Isabel a Mahmoudovim bratom Ahmedom.
Prvé čo ma prekvapilo (hoci nemalo, lebo sú toho plné noviny) boli civilné bezpečnostné kontroly. Keďže sa vláda rozhodla neskúšať zvládať dav, vyformovali sa systémy civilných hliadok na každom vstupe do oblasti námestia. Len pre prípad.
Vyšli sme z metra po kontrole a vkročili sme na námestie. Nebolo až také plné. Vlastne večerné počty neboli tak vysoké, ako sa očakávalo. Takže miesta na chodenie bolo vcelku dosť. Okolo námestia bolo viacero “pódií” s rôznymi ľuďmi (a stranami), kričiacimi pokriky, agitujúcimi… Veľa arabsky písaných transparentov, ktorým som nanešťastie nerozumel. Hoci nám Mahmoud veľa preložil, zapamätal som si jediný – jeden z najstarších – slogan: “Slobodu, spravodlivosť a sociálnu rovnosť!”
Šli sme v rade cez dav – Mahmoud, Isabel, ja a Ahmed. Takže sme mali Egypťana pred aj za nami, čo nam dalo aspoň trochu viac pocitu “bezpečia”. Lebo napriek tomu, že sa “nič také nedialo”, predsa len som bol v cudzej krajine na proteste, ktorý vieme ako vyzeral nedávno…
Jedna vec, ktorá ma zaujala bolo, keď sme zastavili pri pár rukou písaných plagátoch nalepených na zemi. Boli tam básne, slogany, rozličné obvinenia politických predstaviteľov z pred-januárového diania…
Musím povedať, ze bolo dosť divné prechádzať sa okolo a fotiť ako turista. Ale neboli sme jediní “neegyptskí hľadači zaujímavostí”. Stretli sme ich zopár…
Chvíľu sme pobudli pod obrovským stanom v strede námestia, ktorý slúžil na zjemnenie horúčavy cez deň ako prístrešie pre tých, ktorí plánovali (a stále plánujú zdá sa) ostať dlhšie. Už 4 dni v rade sú ľudia na Tahrire, hoci čísla každý deň kolísajú.
Odišli sme asi po hodine a pol na námestí a hoci sa nič zlé nestalo, bol som rád, že idem domov…
Tak takýto bol môj výlet na Tahrir v piatok 8. júla.
Nižšie nájdete zopár fotiek, hoci som musel veľa vyhodiť a jemne poupravovať, aby sa na ne dalo pozerať…
Originál tohto článku nájdete na www.mareklutz.com
